RP uvádí: Elias Bučko

Prechodné obdobia 

                K šťastiu stačia dva hlty vychladnutej kávy
        a dotyk rúk pri oberaní
neskorých letných jabĺk.
                Korene pijú zabudnutú históriu násilia— 
        zažltnutý herbár z povaly
s menom vlastníka vyšúchaným generáciami.
                Neúprosne
        hĺbi mäkké rany
do zeme;
                sladká chuť ovocia sa mieša
        s ozvenou
tupej bolesti.
                Stenami susedovho domu presakujú
        rozhovory o láske, Bohu a pive.
Vidím hudbu
                v tichu ovocných sadov
        a cítim, že prežijeme
aj keď zhasne slnko.

1:1 

Posledné slnečné lúče dopadnú na futbalové ihrisko 
ako citrónová kôra. Holé konáre sa chvejú oproti noci
zapletené vo večnom objatí. 
Pripomínajú hrdé parohy jeleňa, 
ktorú ukradli z vchodových dverí 
pradedovho domu 
a nikdy sa nenašli. 

Detstvo s odreninami na kolenách 
a loptou zafarbenou od trávy 
sa rozkladá pod jediným otlačkom topánky. 
Jeho pokoj sa rozpúšťa
prasknutím konára 
ostrým ako výkrik. 

Nebojácny a parohmi korunovaný, 
jeleň stojí pod hrdzavou tabuľou 
s výsledkami nedohratého zápasu.
Jeho postoj 
dýcha samotou,
ústa pootvorené 
uprostred priznania.

Keď ťa uvidím nabudúce

Ročné obdobie zmetie nevypovedané
a pokryje vlhkú zem popolom augusta.
Záhrada za domom holá a nežná
ako sonet,
už nie je tvoja.

Sfúkneme dvadsaťšesť sviečok so želaním
domova —
žiarivý prízrak tichého života 
sa vytratí v dyme. Tá absolútna
krutosť.

Roky státia
pred mojím prahom
prehlušia všetky predchádzajúce
mená.

Aký je účel tvojej návštevy?
Nepodobáš sa na seba.

Keď ťa uvidím nabudúce
moje kľúče budú stratené
medzi jazykmi, ktoré už neovládam.
Kým drozd dospieva tichému betónu
čas sa na chvíľu zastaví, možno
a prítomnosť sa zmení na šum.

Hrdinovia sídliska

Rozsvietené okná, cinkanie kľúčov v zámku a povädnuté muškáty v spoločných záhradkách
        odprevádzajú teplý večer.
Čoskoro ho pokrstí potácanie lokálnych štamgastov. Ich miesto na lavičke pod vŕbou vysedené 
        už tridsať rokov.
Kamenná päsť hrdinov socializmu sa dotýka neba nad ošarpanými panelmi.
        Zabudnutú hrdosť zamurovanú v betóne
sprevádza hrkotanie vlaku, 
        ktorý sem už dvadsať rokov nechodí. 
Ostal nám iba žiariaci mesiac
        a červenobiele logo Kauflandu.
Hľadím na roky zamaľované krikľavým náterom
        cez hrdzavé oko
prášiča kobercov.
        Častice prachu a tisícky vyčkaných minút
sú príjemnou váhou vo vreckách a pripomínajú mi, že
        dnes už som konečne tu. Jemnosť vytesaná
do záhybov tvojho tela.
        Čakám, kým zapadne slnko za betónovú päsť 
a nájdem ťa tu stáť
        dnes, zajtra alebo
desať rokov dozadu.

Zabudnuté obrysy 

Ako uveriť mýtu,
ktorým je moje telo?
Keď slová plynú z mojich úst
dívam sa, ako 
pulzuje, 
klíči, 
hojí sa.
Jazyk tela — katedrála
a papierový rez.

Budúcnosť mizne,
moje ruky sú
plné ticha.
Osvojím si
slová Judith Butler
a darujem všetky staré šaty femmes zo svojich kontaktov.

Túžby klíčia z ozveny
rozladeného rádia.
Chcem existovať,
chcem existovať,
chcem existovať.

Moje telo, mäkké a zrelé
váhou bytia.
Moje telo —
tak krásne nepoužiteľné.