Repete

Žeravé novembrové slnko pálilo cez zatvorené okná ešte aj večer tak, že sa v kancelárii Ministerstva kultúry takmer nedalo dýchať. Ani naplno pustená klimatizácia, ktorá na Ministerstve, tak ako všade inde, bežala dvadsaťštyri hodín denne, sedem dní v týždni, už dávno nepomáhala. Nepomáhalo už vlastne nič, iba zatvoriť oči a pokúsiť sa na všadeprítomné teplo na chvíľu zabudnúť. 

V kancelárii na štvrtom podlaží sa potili traja pracovníci, poverení organizáciou tohtoročných osláv československého epidemiologického úspechu. Tým úspechom bolo, samozrejme, víťazstvo nad koronavírusom v roku 2025, keď sa novému Československu, zjednotenému pod druhou vládou národného porozumenia, podarilo po rokoch utrpenia spoločnou drobnou prácou nákazu poraziť a nastoliť všeobecné zdravie. Festival na počesť víťazstva sa konal každý rok už pol storočia a hoci bola účasť väčšiny krajín už dávno skôr formálna a symbolická, pre nových Čechoslovákov bolo toto víťazstvo zdrojom hrdosti a mýtickým začiatkom nového priateľstva dvoch umelo rozdelených národov.

Traja úradníci sedeli v kancelárii a lámali si hlavu nad programom československého stánku, ktorý musel byť, ako každý rok, najlepší a najzaujímavejší. Hoci boli všetci traja skúsení profesionáli s inžinierskym titulom z Vysokej školy ekonomickej, tento rok im pripadla mimoriadne ťažká úlohu – ako ústretové gesto sa pražská vláda rozhodla venovať celý festival pod leitmotívom „Zázrak za Brnom“ úlohe Slovenska v boji s koronavírusom. Brnenské Ministerstvo slovenských vecí ústretový signál kvitovalo ako skvelý krok k utíšeniu slovenského nacionalizmu, ktorý z akýchsi dôvodov vrel už od prvého roku existencie nového štátu.

„Toto je ešte horšie ako tí volyňskí Česi,“ prevrátil oči inžinier Čestmír. Ostatní dvaja sa v duchu striasli nad nepríjemnou spomienkou na prebdené noci, ktoré im vláda pripravila, keď sa minulý rok rozhodla uznať význam dôležitej menšiny v pandemickom zápase. Ale jasné – nemohol byť každý rok hračka ako vtedy, keď im zadali reflektovať úlohu hodnôt TGM a idey pravdy pri porážke koronavírusu.

Pretože priebeh pandémie na slovenskej časti štátu sa v kolektívnej pamäti novej spoločnosti nedochoval, všetci traja už niekoľko týždňov sedeli nad digitalizovanými archívmi dobových materiálov. Hoci sa zdalo, že na rozdiel od vtedajšej Českej republiky bolo na Slovensku len minimum pozitívnych prípadov, z akéhosi dôvodu v českej tlači nevedeli nájsť žiadne texty, ktoré by situáciu na Slovensku objasňovali. Bola to úplná záhada. Podľa Deníku bolo Slovensko „chudobné, ale zdravé“ a patrilo spolu s Gréckom a Litvou medzi „prekvapivo najúspešnejšie krajiny v boji proti epidémii.“ Blesk tvrdil, že dobré výsledky malo Slovensko vďaka malému počtu testov. Denník N napokon uvádzal, že slovenskí epidemiológovia a demografi nemajú jasné vysvetlenie toho, prečo sa krajina stala „ostrovčekom v mori úmrtnosti.“ 

Inžinier Kajetán T., ktorý na svoje ramená prevzal povinnosť rešeršovať slovenské periodiká, bezradne hlásil, že o dôvodoch svojho úspechu nechyrovali ani sami Slováci. Možno to aj bola pravda, možno nie, dôležité však bolo, že inžinier Kajetán T. po tom, čo iniciatívne prisľúbil spraviť prehľad slovenskej tlače, pretože si myslel, že sa tak vyhne náročnejšej práci, zistil, že slovenčine vôbec nerozumie. Toto tajomstvo ho gniavilo tak silno, že v noci celkom prestal spávať, privodil si rôzne neurózy, následkom čoho napokon musel aj s rodinou odcestovať takzvaným Koridorom priateľstva, ktorý bol v lete 2020 otvorený ako prvý medzinárodný prechod pre českých turistov, na zdravotnú rekreáciu do hotela Slovan v Tatranskej Lomnici. Netreba sa mu za to posmievať – český a slovenský jazyk boli vnímané tak dlho ako identické, až sa napokon celkom oddelili. Väčšina obyvateľov českej časti krajiny mala v zásade iba dve možnosti ako sa zoznámiť so slovenskou kultúrou. Okrem spomínanej dovolenky v Tatrách to bol predovšetkým hologram Táni Pauhofovej, ktorý aj desať rokov po smrti svojho fyzického tela hrala v českých filmoch rôzne variácie objektu erotickej fascinácie mužských hrdinov. 

„Slováci prosto zvládli koronavírus dobre najmä preto, že nemali žiadne väčšie mesto ani medzinárodné letisko,“ skonštatoval napokon Čestmír.
„A iste aj preto, že viac panikárili,“ ukázal na jeden z historických dokumentov na obrazovke laptopu Kajetán. „Píše to Seznam. Česi boli naopak najoptimistickejší z regiónu. Od začiatku sme verili, že vyhráme!“
„Treba ale povedať, že povinné nosenie rúšok zaviedli na Slovensku skôr,“ zamyslel sa Čestmír.
„Nebude to preto, že to vlastne brali ako súčasť národného kroja?“ skúsil Kajetán. „Alebo to brali ako príkaz. Vieš, na rozdiel od nás majú skôr takú kolektivistickú mentalitu. Keď sa niečo prikáže, nikto nediskutuje.“
Čestmír prikývol: „Nepochybne to bude tým.“
„Ja si teda osobne myslím, že je nespravodlivé, zameriavať sa takto na Slovákov. Je to veľmi selektívne. A nespravodlivé voči ostatným etnikám,“ vstúpil do rozhovoru inžinier Petr Střelka, ktorý sa dosiaľ iba potichu pozeral na displej notebooku s nálepkami Pravda víťazí a Bude ještě líp 2074. 
Kajetán s Čestmírom rozpačito pritakávali a krčili ramenami. Národný zápal kolegu Střelku im často nebol po chuti, najmä preto, že obaja dobre vedeli, že sa Střelka narodil pred tridsiatimi piatimi rokmi kdesi na Myjave slovenským rodičom ako Peter Strelko.
„To, čo by sme v skutočnosti mali spraviť, je upozorniť na to, že úspech bol československý – spoločný,“ pokračoval. „Môj návrh je, že by to dobre vyjadrilo logo, v ktorom by Český znak symbolicky objímal Slovensko ako mladšieho brata. Alebo sestru. Nebolo by to pekné?“
„Bolo by to veľmi pekné,“ prisvedčil Kajetán T. „A oba znaky by mali rúška.“
„Vynikajúce,“ zvolal Petr. „Hneď bude jasné, že je to o pandémii!“
Čestmír si pomädlil ruky: „Tiež sa mi to páči. A myslím, že to dobre vyjadruje vzťah medzi našimi národmi. Sústrediť sa iba na Slovensko sa mi popravde zdá ako umelá politická objednávka.“
„Samozrejme, je to ďalší ústupok slovenskému nacionalizmu,“ pritakal Petr, pričom si dal dobrý pozor, aby v jeho samozrejme vyznelo ř i ě.
„Ja si teda trúfam povedať, že obyčajného Slováka ani veľmi nezaujíma nejaká úloha Slovenska v boji proti koronavírusu. Chce mať svoje políčko, kravičku a nedeľný kostolík a poslať deti na štúdiá do Prahy alebo do Brna,“ uvažoval Kajetán. 
Petr nadviazal: „Je dôležité spýtať sa, čo vlastne znamená slovenský úspech bez kontextu? Nič, len dojem výnimočnosti. Nacionalistický bulšit. Význam má v skutočnosti v obnovení spoločného štátu, ktorým vyvrcholil český zápas o zmysel vlastných dejín. A to je najmä zápas o nezávislosť od nemeckého vplyvu, teda Európskej únie.“
Kajetán a Čestmír horlivo prikyvovali. Petrove slová ich tentokrát tešili, lebo dokazovali, že existujú i vzdelaní, inteligentní Slováci, ktorí sa vedia odpútať od národnostných vášní a pozrieť sa na dejiny objektívnou, takpovediac českou, optikou.
„Absolútne súhlasím,“ povedal Kajetán. „Takto to musíme podať. Objektívne, kriticky, v kontexte.“
„Nebolo by potom najlepšie spoľahnúť sa na odbornú komunitu?“ navrhol Čestmír. „Zavolali by sme historikov a rôznych vedcov z Karlovej univerzity, ktorí to v niekoľkých diskusiách objektívne zhodnotia. Vyhneme sa tak nejakému národnostnému biasu.“
„Myslím, že je to výborný nápad,“ pritakal Petr. 
„Akurát to teda bude nuda,“ poznamenal Kajetán. 
Všetci sa zasmiali. 
„Nevadí, možno nám ešte zajtra niečo napadne. Napríklad premietanie najlepších filmov o pandémii,“ zamyslel sa nahlas Čestmír. „Aj keď tie budú asi všetky české.“
„Ja myslím, že na dnes to stačí,“ povedal Petr. „Aby nás tu zase nezamkli,“ ukázal na hodiny nad ich hlavami. Ukazovali osem – najvyšší čas.
V rýchlosti vstali, upratali plány a zbalili sa.
„Ale bol to produktívny deň, nie?“ poznamenal Kajetán vo výťahu. 
Ostatní potichu prikývli. 
„Zajtra si dáme repete.“
Na vrátnici odovzdali kľúče, nasadili si rúška a vytrielili von z budovy, každý k svojmu autu, zaparkovanom na rozpálenom zamestnaneckom parkovisku. Každý svojím smerom, k svojmu Airbnb vo svojej žiadanej lokalite Prahy – obvodom 214, 212 a 232.